Keď motyka vystrelí...

Autor: Michal Michalík | 13.2.2011 o 21:21 | (upravené 13.2.2011 o 21:27) Karma článku: 5,25 | Prečítané:  1520x

Nikdy som nebol poverčivý, ale... Život mi znepríjemňovala jedna kolegynka a ja som sa rozhodol na ňu uvaliť kliatbu. Áno, aj keď som veľký skeptik. Hoci som na podobné veci neveril, zaklínací rituál som bral ako príjemnú zábavku, pri ktorej si človek vyleje hnev a ostane ako vysprchovaný. Zapichovanie špendlíkov do bábky v starostlivo pripravenej rituálnej miestnosti za mumlania fasácky znejúcich zaklínadiel sprevádzaných predstavami o tom, ako drahá kolegyňa na prechode pre chodcov chrumká pod kolesami auta, môže byť nakoniec celkom zmysluplne strávená sobotná noc. Či nasledujúci text vezmete ako realitu, hororovú fikciu alebo čistú recesiu, je na vás. Len to prosím vás neskúšajte.

Čitateľa by možno zaujímalo, čo strašného mi vyviedla, že som sa musel takto činiť. Keby som to však mal popisovať, čo mi nieže vyviedla, ale 4 mesiace nepretržite vyvádzala, chcelo by to vlastný článok. Preto to nechám na každého fantázií a prejdeme rovno k záležitostiam rituálu.

Ešte na základnej škole sa ma spolužiak nahováral na vykonanie jedného rituálu spísaného niekedy pred pol storočím istým holohlavým Američanom s mefistofelovskou briadkou, ktorý by sme použili na privodenie skazy jednému nepríjemnému susedovi. Ten však na (ne)šťastie umrel, takže k ničomu nedošlo. Keďže som sa o okultné veci nikdy extra nezaujímal, myšlienka na rituál na dlhé roky zapadla prachom. No neskôr, keď sa objavil ďalší travič života (viz vyššie), som si naň znova spomenul. Hoci som bol a stále som dosť skeptický ohľadom „nadprirodzených“ účinkov takých rituálov, jedno je isté – ak to človek precíti a vloží do toho všetko, vyleje zo seba všetok hnev, uľaví sa mu a ak sa navyše aspoň na tú chvíľu oprostí od skepsy a racionálna, zažije to bohovské (alebo v tomto prípade skôr čertovské) „čaro“ rituálnej komory.

Ako som to teda spáchal... V podstate išlo o to, že som všetky tie negatívne emócie, ktoré mi vyššie uvedená osôbka spôsobovala, obrazne povedané „skondenzoval“ a vrhol späť na ňu. V starostlivo naaranžovanej rituálnej miestnosti zapaľujem čierne sviece, púšťam Bachove orgánové skladby a pomaly sa vnáram do niečoho, čo ťažko popísať, čo treba precítiť. Beriem do rúk zvonec a deviatimi zacenganiami na štyri svetové strany, točiac sa proti smeru hodinových ručičiek ohlasujem začiatok rituálu. Orgány pokojne doliehajú do uší a plamene 13 čiernych sviečok osvetľujú obradnú miestnosť. Akoby bol človek v inom svete, vo svete, kde sa stierajú rozdiely medzi skutočnosťou a fantáziou. Otváram rituálnu knihu, dvíham meč a vzývam „To“. Volám jednotlivé entity po menách a napokon pijem víno z kalicha. Celé je to také sugestívne, že doslova pociťujem prítomnosť „imaginárnych kamarátov“. Prečítaním invokácie na privolanie záhuby končí formálna časť rituálu a v atmosfére, ktorú táto časť navodila sa ponáram do najčernejších hlbín svojej duše (wow, čo sa človek o sebe nedozvie). Všetky tie negatívne emócie akoby do mňa prúdili ani neviem odkiaľ – tu ich však už nepociťujem ako nepríjemné, ale ako obrovskú energiu. Celým telom akoby prebiehali zimomriavky a chlad súčasne, je ťažké a vznáša sa ľahkosťou zároveň. Ako si tak intenzívne a živo predstavujem strašný koniec obete, táto „energia“ sa postupne míňa. Je to zvláštne, ale v tomto kontexte má človek pocit, ako by na svoj cieľ útočil priamo, tu a teraz. Je do toho tak ponorený, že predstavy sa miešajú so skutočnosťou...

Po úplnom vyčerpaní hodím pred koncom „zaklínadlo“ v jednom podivnom jazyku, čím zavŕšim celú atmosféru. Celé to čaro pretrváva, je však slabšie a tu cítim, že som vykonal čo som mal a môžem z neho pomaly vystúpiť. Vycengávaním zvonu rozruším atmosféru. Hotovo. Zhasínam sviece a zažínam mierne svetlo. Ostal som ako vysprchovaný. Pustil som si pár skladieb od Billy Holidayovej. Ani sa nepamätám, kedy sa mi naposledy tak dobre spalo.

Ešte raz pripomínam, že nepatrím medzi dva krát poverčivých ľudí. Celú záležitosť som bral viac menej rekreačne, ako odreagovanie. Nepripustil by som, že niečo také môže zaúčinkovať. Nepresvedčilo ma ani to, že tri mesiace po mojej „ceremónií“ motyka vystrelila a drahá osôbka kolegynka skončila na onkológií. A čo. Náhoda. Dáva mi to čitateľ za vinu? Prosím vás, snáď nie ste poverčivý. Nešťastie proste chodí po ľuďoch a keď si na kohosi sadne, netreba za tým hľadať čary a kúzla...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?